Do riti, aj s celým ŠtB! Pardón za výraz, ale už ma to vážne nebaví počúvať. Za tých 30 rokov od revolúcie a následného odtajnenia Štb-áckych spisov, som hádam nezažila na Slovensku jediný deň, kedy by som niekoho nepočula vysloviť alebo niekde nečítala nejakú informáciu o ŠtB. Vlastne sa mi o tom ani nechce písať, lebo prítomnosť socialistickej ŠtB, jej zväzky, jej spolupracovníci, kadejakí udavači a neviem kto ešte boli od roku 1989 už toľko krát politicky a spoločensky použité, tiež zneužité, že sa s tými príbehmi dá tapetovať Slovensko. A Čechy - vlastne všetky postkomunistické krajiny, kde americko-európsky estabilišment chcel demokratické premeny samozrejme tiež. Nakoľko boli tie zmeny podporené udavačskými spismi starej ŠtB demokratické už posúďte sami, ale o to teraz nejde (to je iná téma), pretože, boli robené v duchu spoločenského dobra. Moja otázka na súčasných dejateľov, teda Matovičovú vládu je prostá, logická a pomerne jednoduchá: takmer všetci noví politici – Ma
Igorko sem, Matovičko tam, podstata vám však neuchádza: keď sa k moci dostávajú šašovia častejšie, ako býva v Európe dobrým zvykom, nestačí hovoriť len o komickej dobe hercov, či nezriedkavejšie poplatných šašov, ako to občas pozorujem na verejnosti, keď čítam na sieťach statusy ľudí s pozornejším okom. Treba sa však hlavne pýtať, komu a prečo slúžia. Ono totiž, v histórii politiky nikdy neexistoval šašo, ktorý nemal svojho kráľa. To, čomu sa venujete menej je, že byť šašom v politike nie je „med lízať,“ ich život visí často na vlásku a ich konce môžu byť tragické. Stojím na autorskom námestí pravdy a je mi v tomto aktuálnom ľudskom svete politických šašov smutno, ale do smiechu zároveň - predsa len, je to svet šašov. Hlavne, keď sa pozerám na vyčíňanie takého Matoviča, či na Ukrajine Zelenského, toho času prezidenta (ten aktuálny rad európskych šašov v politike, ktorí sa dočkali spoločenského uznania za výdatnej podpory svojich mocných panovníkov je vcelku dlhý). Na druhej strane